Neurokybernetika
Neurokybernetiku by sme v tej najjednuchšej forme mohli vysvetliť ako
vedomé riadenie, regulovanie alebo programovanie, či preprogramovanie
neurálnych štruktúr v mozgu, resp. neurálnych spojov, ktoré sú zodpovedné za
kvalitu nášho života.
Keďže náš mozgový konštrukt (synaptické obvody) je vytváraný prevažne vplyvom genetiky (prenos genetických informácií do morfologických a fyziologických štruktúr) a epigenetiky (prostredie, výchova, myšlienky, presvedčenia, strava, životný štýl.....), môžeme z tohto uhlu povedať, že vonkajší svet riadi to, ako myslíme a cítime a v dôsledku neurálnej habituácie vytvára i našu osobnosť.
Niekto je s tým uzrozumený a vníma to ako nemenný fakt. Tým si volí život biorobota, ktorého sloboda vôle je hypotetická. Niekto chce však nahliadnuť do zákulisia nastavení svojho života a iný ich chce dokonca vedome zmeniť. Tomu vychádza v ústrety neurokybernetika.
Každá naša skúsenosť je otisknutá v sieti neurónov nášho mozgu. O čo silnejšia emócia skúsenosť sprevádzala, o to výraznejší otisk je a teda má aj významnejší vplyv na ďalšie myšlienky, pocity, rozhodnutia....Život človeka je v prevažnej miere odrazom programov, vzorcov, memov (automatických reakcií) nášho podvedomia. Preto, keď sa človek rozhodne zmeniť svoj doterajší život, nejaký jeho aspekt alebo transformovať svoju osobnosť, nestačí myslieť pozitívne. Podvedomé programy si vždy nájdu cestu von a "prevalcujú" naše pozitívne snahy. Rovnako, ako by ste chceli otvorenú ranu zavrieť bez toho, aby ste ju vyčistili. Hnis by ju znovu otvoril.
Neurokybernetika využíva jednoduché mentálne postupy, ktorými vstupuje do operačného systému podvedomia, do DNA tak, aby želané zmeny mali trvalý charakter, resp. kým sa opäť nerozhodneme pre zmenu. Napr. vytvorením pozitívnej koncepcie negatívnej spomienky v bunkovej pamäti DNA neutralizuje jej deštruktívny vplyv na náš ďalší život.
Progresívne vedy potvrdzujú, že nededíme choroby, ale dedíme podvedomé programy. Programy, ktoré riadia naše myšlienky a emócie, ktoré zase ovplyvňujú zmeny štruktúry DNA, pozitívne i negatívne.
Genetika predstavuje súbor možností, ale epigenetika, naše myšlienky, emócie, presvedčenia, programy tieto možnosti buď využije, podporí alebo zmení, pretože gény sú kontrolované mysľou vedomou i nevedomou, neaktivujú sa samy o sebe. Od našich mentálnych a emočných programov závisí nielen náš duševný stav, ale i fyzický, pretože myšlienky a emócie riadia biológiu tela. Môžeme sa nevedome podriadiť programom rodu, spoločnosti ... alebo ich vedome zmeniť.
Nie je to už ezoterika, ale veda, ktorá tvrdí, že máme schopnosť meniť mozog od neurónov až po gény, DNA. Každé správne formulované slovo, veta, myšlienka sprevádzaná koherentne zvolenou emóciou, vibráciou môže byť novým mentálnym programom. Na základe nášho presvedčenia o sebe samých sa buduje architektúra synaptických spojení v mozgu. Neurokybernetika dokáže plnohodnotne a zmysluplne využívať kapacitu fyzického a mentálneho vedomia človeka.
Zvedomením a prepísaním nežiaducich programov získavame skutočnú slobodu v našom živote. Vedome, slobodne sa rozhodujeme pre naše myšlienky, emócie, reakcie. Až vtedy, keď je naša voľba skutočne slobodná, môžeme naplno zažívať to, čo chceme a nie to, čo sme už zažili v rôznych odtieňoch sivej. Pretože sú to naše myšlienky, emócie a pocity, ktoré vytvárajú našu realitu, to, čo vnímame ako skutočné.STRES ROBÍ Z ĽUDÍ BIOROBOTOV
Iste ste sa neraz pristihli, že v podobných, ale niekedy i na pohľad odlišných situáciách reagujete spôsobom, ktorý má rovnaký vzorec. Vnímate v správaní iných kvality, ktoré vo vás vyvolávajú hnev, agresiu, odpor, odmietanie, pocity viny, hanby... Po vyprchaní emócií to ľutujete, ale i tak onedlho reagujete rovnako. Ste v neurálnej smyčke a i silná vôľa ju môže prekonať so značným energetickým výdajom len nakrátko.
Najčastejším spúšťačom týchto automatických reakcií je stres. Také sprofanované slovo, ale čo sa za ním ukrýva na neurálnej a biologickej úrovni? Do stresu sa najčastejšie dostávame, keď:
- nie sme schopní situáciu, s ktorou sme konfrontovaní kontrolovať,
- naše očakávania v prítomnosti nie sú naplnené,
- naše myšlienky, pocity, emócie nie sú v zhode s tým, čo prežívame
- vraciame sa v myšlienkach do minulosti (riešime mentálne zranenia v nej),
- obávame sa vývoja v budúcnosti
- sme zaskočení nepredvídateľnou udalosťou alebo jej intenzitou
- potláčame svoju prirodzenosť, bez ohľadu na to, či ju poznáme (naše podvedomie presne vie, kto sme)
Stresový faktor nielen aktivuje produkciu adrenalínu a kortizolu, uvoľní glukózu, zvýši tlak, zúži cievy...., ALE "prepne nás na autopilota" - nadvládu nad nami nezávisle na našom vedomí preberie autonómny nervový systém. Vtedy naše vnímanie, pocity, fyzické, mentálne i emočné reakcie riadia výlučne programy a návyky založené na minulých skúsenostiach a minulých pocitoch a emóciách. V podstate človek v tomto stave nemá budúcnosť, pretože v prítomnosti prežíva neustále minulosť - opakované myšlienky a opakované emócie spôsobujú, že i rôzne situácie vnímame rovnako/ s tými istými emóciami - hnevu, viny, hanby, smútku, strachu.../.
Rovnako smutný je fakt, že pokiaľ sa človek viac krát za deň dostáva do stresových situácií (časové obmedzenia, tlak na výkon, pocit viny, či kritika, strach, obavy....), mozog dá pokyn na permanentné udržiavanie hladiny stresových hormónov a teda sme celý deň v nastavení autopilota.
Priemerný človek NEMÁ 80% uvažovania pod kontrolou! Nedokáže vedome prekonať pocity strachu, obáv, frustrácie, zlyhania, neschopnosti, nedocenenia, neprijatia, viny, pretože sú programy hlboko zapísané v jeho v podvedomí, jeho bunkovej pamäti a sú zodpovedné za to, ako vnímame seba, ako sa cítime vo vzťahu s rodičmi, s partnerom, s deťmi, s kolegami, s nadriadeným, ako sa k nám oni správajú, ako vnímame svoj život, ako riešime konflikty, ako vyhodnocujeme vonkajšie podnety a ako na ne následne reagujeme, ako sa nám darí dosahovať ciele, túžby... V živote jednoducho môžeme vnímať a cítiť len to, pre čo máte synaptické spoje. I keď to znie ako niečo, na čo človek nemá dosah, nie je to tak. Každý program sa dá zmeniť, rovnako ako geometria synaptických spojení, práve tak ako i záznamy našej DNA.