ZÁVISLOSTI – dôsledok strachu z OPUSTENIA

Opustenie nie je zďaleka len výsadou partnerských vzťahov. Možno si nie každý uvedomuje, že prvé opustenie prežívame v ranných štádiách detstva. Či už v pôrodnici, keď dieťa z rôznych dôvodov nemohlo spočívať v bezprostrednej blízkosti matky alebo neskôr, keď sa dieťaťu nepodarilo svojim plačom matku/otca privolať, veľmi často v období, keď dieťa nebolo emočne pripravené na vstup do predškolských zariadení alebo i neskôr v rôznych individuálnych situáciách. To, že sú v tejto súvislosti v našej spoločnosti zaužívané určité postupy zaobchádzania s dieťaťom, ešte neznamená, že dieťa nezraňujú. Často krát sme sa v minulosti stretávali s názorom, "nechaj ho vyplakať.....nech si zvyká byť samo.....alebo.....ono TO ešte NECHÁPE" a pod. Pravda, dieťa mnohé záležitosti dospelých nechápe, pretože nemá logické, ale emočné chápanie. A o čo menej rozumie logike dospelých, o to viac emočne prežíva a cíti. Práve preto, že jeho emočná citlivosť je mnohonásobne vyššia ako u dospelých, zdajú sa rodičom jeho reakcie prehnané. Dieťa nechápe, prečo nemôže byť s matkou po tom, ako 9 mesiacov tvorili takmer jedno telo, ako spolu dýchali, všetko spolu zdieľali. Nechápe, prečo teraz to má byť inak. Nechápe, prečo by malo byť s niekým iným ako s ňou, prečo je pre rodiča práca, či iná aktivita dôležitejšia, prečo ho nevezme so sebou, keď niekam odchádza, prečo ho jeho plač nezavolá späť, prečo nie je pri ňom, keď sa prebúdza a je vystrašené..... A ak rodič nevenuje dostatok pozornosti tomu, čo jeho dieťa POTREBUJE CÍTIŤ, keď od neho odchádza (dieťa to vníma ako OPUSTENIE), keď túto jeho potrebu dostatočne nenaplní, vytvárajú sa pevné základy PROGRAMOV ZALOŽENÝCH NA ZÁVISLOSTI.

Tie sa v dospelosti PREJAVUJÚ v rôznych formách. Najčastejšia je závislosť na partnerovi a strach z jeho straty. Nech už je partner akýkoľvek, strach z opustenia alebo straty je nezriedka silnejší ako pud sebazáchovy alebo rešpekt a úcta k sebe samému. Tak ako dieťa vníma rodiča ako zdroj, tak i závislý partner vníma druhého partnera ako zdroj ( lásky, pozornosti, sebahodnoty, hmotného zabezpečenia...). A samozrejme si tento zdroj chráni pred okolím, chce ho mať predovšetkým pre seba, nerád sa oň delí. A ak cíti ohrozenie, reaguje z pozície traumy malého dieťaťa - nedospelo, neadekvátne situácii, akoby sa cítil ohrozený na živote. Závislosť následne vytvára ďalšie deštrukčné formy správania a vnímania reality. Ak človek zažíva opakované pocity opustenia, pridružia sa aj ďalšie závislosti napr. jedlo, nakupovanie, šport, práca, peniaze, moc, alkohol, drogy... ako ľahšie a dostupnejšie alebo stabilnejšie náhražky prítomnosti lásky druhého človeka. Človek, ktorý v detstve nepociťoval bezpečie a istotu, že jeho rodič je tu neustále pre neho a za žiadnych okolností ho neopustí, sa snaží nájsť vo svojom živote niečo /niekoho, kto mu tento pocit bezpečia a istoty vytvorí. Čokoľvek je možné si vo svojom živote ľahšie udržať ako partnera, sa stáva substitučným "rodičom" a dáva človeku pocit - ty si tu vždy pre mňa, či už je to dieťa, zvieratko, jedlo, cigareta, alkohol, možnosť obklopovať sa nakúpenými vecami. Takto sa vnútorné dieťa snaží vyplniť dieru po neprítomnej pozornosti rodiča, ktorý často netušil, ako bytostne na ňom jeho dieťa lipne.

Potrebuješ podporiť a s láskou nasmerovať na ceste lásky bez strachu? Bude mi cťou a nesmiernym potešením

Dajana

P.S. Život v závislosti je život v nekonečnom strachu, že nedostaneš alebo prídeš o to, o čom sa domnievaš, že bez toho nemôžeš byť